Politika, či už veľká, alebo komunálna, sa stala ohromne drahou lacnotou. Lacné a populistické riešenia, ktoré nás všetkých stoja astronomické peniaze. Miliónové sumy lietajúce v správach, nad ktorými už ani brvou nepohneme. Preto sa prestávam čudovať, že drvivú väčšinu ľudí už prestalo zaujímať aj to, čo sa deje priamo v jeho obci, či meste.
Pre mňa je ukážkovým príkladom naša obec. Obec Plešivec. Hospodárenie v obci sa začalo nápadne podobať kultovému filmu „Dědictví aneb Kurvahošigutntág“. Niekedy mám pocit, že tesne po voľbách zaznela veta: Tak a teď si Vás kupím všecky! O čo iné by mohlo ísť ak nie o populizmus, keď na prelome apríla a mája sa na obecnom zastupiteľstve ako pálčivá téma nerozoberá fakt, že obec je ešte stále v rozpočtovom provizóriu, ale v mojich očiach kontroverzné podujatie s názvom „Plešivecké leto“. V superhrubých číslach sa toto podujatie má pohybovať niekde medzi 20 až 23.000,- Eur. Podľa pani starostky je na tom obec finančne dobre a niekde ma aj vie pochopiť, že ako podnikateľ sa na veci dívam inak. Poopravila by som pani starostku (MOST-HÍD). Nedívam sa na to ako podnikateľ. Nepodnikám – podniká môj manžel. Čiže sa vo mne nebúri duša podnikateľa, ale zdravý sedliacky rozum, ktorý hovorí, že keď sa nám darí, treba myslieť aj na horšie časy. Treba HOSPODÁRIŤ a nie rozhadzovať. V obci máme tisíc a jeden miest, kde by sme tie peniaze mohli investovať a priamo pomôcť obyvateľom obce. Nemám nič proti zábave. Som aj zástancom toho, aby obec svojim občanom zábavu zabezpečila. A keď to už robíme pre ľudí, tak im to dajme zadarmo. Tak, ako to urobí množstvo obcí a dokonca miest po celom Slovensku.
Najsmutnejšie na celom asi je, že my všetci sme tak veľmi ľahostajní voči veciam verejným, že nás nehospodárnosť verejných činiteľov už vôbec nerozčuľuje. Volíme pohodlné domáce hundranie, pouličné ohováranie, krčmové vulgarizmy. Nedáme si však námahu zapojiť sa do vecí verejných, dohliadať na chod samospráv čo i len priemerným záujmom. Mávnutie rukou sa stalo všeobecnou reakciou, dokonca riešením. Pritom lamentovať nad rozflákaným SPOLOČNÝM majetkom nám bude platné asi tak, ako vo výššie spomenutom filme Bohušov žiaľ za Irenkou: „ Irenko – já tě mám rád i bez peněz!“
