Nádej zabalená v alobale

Autor: Sylvia Jánosdeák | 22.1.2020 o 14:26 | (upravené 22.1.2020 o 14:42) Karma článku: 8,32 | Prečítané:  2053x

Ráno 5.00. Vstávam. Vstávam v obavách, čo sa dnes dozviem. Rýchla sprcha, umyť zuby, obliecť.  Raňajky, káva. Pusa manželovi. Objatie od manžela – tentokrát o čosi pevnejšie. Na povzbudenie.

Sadám do auta a vyrážam. Cestujem na vyšetrenie. Konkrétne MRI. Ešte konkrétnejšie mozgu. Cestou v hlave sumarizujem záver doterajších vyšetrení a nútim svoju myseľ správať sa pozitívne.

 

V cieli som presne, presnejšie s časovým predstihom úctivých 15 minút. Neznášam meškať. Vchádzam na pracovisko. V čakárni nikto nie je. Budem dnes prvá. Stláčam tlačidlo neprehliadnuteľne označené „Zvoniť jedenkrát“. Okienko sa otvára, v ňom tvár ženy. Môže mať tak štyridsať. Možno aj menej. Vlasy úzko zviazané do copu. Tvár kamenná. „Dobré ráno“ – zdravím sa. Pani neodzdraví, pýta žiadanku. Dávam jej ju, ona stroho zavelí – „otváram kabínku číslo dva“. Okienko sa zabuchne. Rozhliadam sa po kabínke číslo dva, ktorá sa vzápätí otvára. Pani sestrička stojí v úzkom priestore kabínky. Hneď, ako vkročím, začne klásť otázky. Vlastne sa ani nepýta. Sú to len suché heslá. „Výška. Váha. Doterajšie operácie. Kovové implantáty“. Jej oči na mne ani nespočinú. Zapisuje svoje zistenia. Rovnako heslovite zaznie: „Okuliare dolu, šperky, hodinky dolu, podprsenku dolu, košeľu obliecť naspäť. Sadnete si, budem vás volať.“ Tak sedím bez šperkov, okuliarov, hodiniek a podprsenky v košeli na lavičke.

„Poďte,“ povie ženský hlas. Vchádzam do miestnosti. Žena sedí pri stole, niečo píše. Bez toho, aby zdvihla zrak povie – „choďte dozadu“. Pohľadom pátram, kde je vzadu. Miestnosť je členitá. Bez toho, aby zdvihla zrak, žena ukáže rukou. Prechádzam do ďalšej miestnosti, kde sedí ďalšia pani. „Dobré ráno“ – zdravím sa. Neodzdraví. Tu to asi  nebude zvykom. Pred ženou sú  monitory, cez ktoré  sa zadívam do útrob mne neznámeho človeka. Pani vstane, otvorí dvere do ďalšej miestnosti a ja spoznávam majiteľa orgánov, ktoré som sledovala na monitore. Mladý chlap v krátkom tričku. Leží na posuvnom lôžku vedúcom do „magnetického tunela“. Na hlave plastová klietka. Pani otvára klietku. Chlapík vstáva, v jeho očiach vidno prekvapenie, že niekto, teda ja, stojí vo dverách. „Ľahnite si,“ zaznie povel sestričky. Na sekundu sme zmätení obaja, ja aj pán, kto si má vlastne ľahnúť. Pani sa mi pozrie do tváre a zopakuje: „Ľahnite si.“ Líham si teda na lôžko, hlavu vkladám do plastovej klietky. Papierové utierky, ktoré sú v klietke asi ako výstelka, nesú ešte teplo cudzieho chlapa. Pani mi dáva na hlavu slúchadlá. Z nich ešte rovnako sála cudzie teplo. Rýchlym pohybom sestričkinej ruky sa klietka zavrie . Do ruky mi niekto vkladá balónik. „Ležte nehybne, stlačením balónika ma viete privolať.“ Buchnú dvere. Som v miestnosti sama so svojimi myšlienkami, obavami a s pachom cudzieho chlapa, ktorý sa teraz pravdepodobne oblieka v kabínke číslo jedna. To, že bol fajčiar, prezrádza štipľavý pach klietky na mojej hlave. To, že mal aj on obavy, prezrádza pach chlapského potu. Lôžko sa pohýna, vchádzam do tunela. Zvuky magnetu akoby vírili myšlienky v mojej hlave stále viac. Spleť obáv, rozhorčenia a nezodpovedaných otázok. Vynárajú sa mi stále nové a nové otázky. Ako dlho asi bude trvať vyšetrenie? Kedy sa dostanem k výsledku? Čo bude, ak tie výsledky nebudú dobré? Prečo sú sestričky ako roboti? Sú unavené, frustrované, nemajú motiváciu alebo stratili nádej? A čo bude s mojou nádejou, ak som chorá? Myšlienky na chvíľu preruší vysunutie lôžka. Vchádza sestrička. „Nehýbte sa, pichnem vám kontrastnú látku.“ Ležím nehybne s hlavou v zapáchajúcej plastovej klietke. Sestrička si berie moju pravú ruku. Zašomre na nepoddajné gombíky na košeli. Cítim chladný dotyk dezinfekcie, vpichnutie. Sestrička odchádza. Lôžko sa zasúva. Jediné teplo, ktoré v tom momente cítim, sú slzy, ktoré mi vyhŕkli. Čo sa vlastne deje? Má to prebiehať takto? Alebo je toto už znakom nejakej komplikácie? Myšlienky a otázky ma ničia, až kým sa lôžko definitívne nevysunie. Sestrička otvára klietku na mojej hlave. Zároveň s tým, ako si sadám, počujem povel sestričky. „Ľahnite si.“ To už vidím poblednutú, útlu pani vo dverách, ktorá je v rovnakom pomykove, ako som bola ja. Ja už ale viem, že to heslo je pre ňu. Vychádzam von z vyšetrovacej miestnosti. Sestrička sa pýta, či chcem výsledok poštou. Vysvetľujem jej, že ja by som ho potrebovala ešte dnes. „Tak počkajte – možno to bude trvať aj dve hodiny.“ „Nevadí“ – odpovedám. Už sa so mnou nebaví. Vchádzam do kabínky číslo dva, obliekam sa, zbieram svoje veci. Po asi 15-minútovom čakaní v čakárni sa otvára okienko. „Pani Jánosdeák – vaše výsledky.“ Beriem si CD-čko a A4-ku od sestričky. Okienko sa zatvára. Výsledky – zhluk písmen zlievajúci sa do strašidelných odborných skratiek a pojmov. Odchádzam k autu.

Celou cestou domov premýšľam, čo sa vlastne pokazilo. Prečo teraz nesedím v nejakej peknej, teplo pôsobiacej miestnosti, kde mi vľúdny lekár vysvetľuje, čo tie písmená, čísla a slová vlastne znamená. Či je všetko v poriadku a ak nie, čo sa bude diať ďalej. Presne tak, ako sa to deje v amerických filmoch. Viem, uletená predstava. Ale aj naše zdravotníctvo je mimo. Len málo z toho, čo som dnes zažila, bolo normálne. Evidentne unavené a frustrované sestričky, nevydezinfikovaná klietka na hlave a slúchadlá na ušiach. Výsledky, ktoré sú pre mňa do momentu, kým mi ich lekár nevysvetlí, len zdrapom papiera. Prípadne strašiakom. Do toho momentu však môžu prejsť ešte týždne.

Kam zmizla nádej? Je nádej, že tie sestričky budú raz adekvátne ohodnotené, definitívne zabalená v alobale? Zmizla moja nádej, že ma budú ošetrovať spokojní lekári a sestry, v jamkách golfových ihrísk? Alebo sa opaľuje niekde na Belize? Je ešte nádej a čas zvrátiť tento stav alebo mu dávno „odbilo“ v drahých švajčiarskych hodinkách našich ministrov? Žije naša nádej na kvalitné zdravotníctvo na Azúrovom pobreží vo vile s Michellom?  Ukradli nám už aj nádej? Alebo nám práve naopak nechali len ju? Slabučkú a vysilenú nádej hľadajúcu východ z bludiska tendrov, kšeftov a mamonu?

Moju nádej si vziať nenechám. Ani nádej mojich detí. A ani nádej tých sestričiek, lekárov, učiteľov, či autodopravcov. Je to moja nádej. Naša nádej. Naša krajina. Naša budúcnosť. A aj keď ešte neviem, čo ten zhluk písmen zlievajúci sa do strašidelných odborných skratiek a pojmov, ktorý som dnes dostala znamená, jedno viem s určitosťou. Budem bojovať... Za svoje zdravie a aj za svoju krajinu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Premiér obchádza ministerstvo, Gröhling by mohol Matovičov plán blokovať

Do Vianoc by mali otvoriť aj školu, kam chodia Matovičove dcéry.

Dobré ráno

Dobré ráno: Zatýkalo sa aj po Mečiarovej vláde, podstatný bude až rozsudok

Čo to vypovedá o štáte v ktorom sme žili?


Už ste čítali?